História Kongregácie Notre-Dame

Peter Fourier (1565-1640), spoluzakladateľ Kongregácie Notre Dame spolu s Alexiou Le Clerc (1576-1622), sa narodil v Mirecourte (dnes v oblati Vogézy) vo vtedajšom nezávislom Lotrinskom vojvodstve. Absolvoval kvalitné štúdium s vynikajúcimi výsledkami na gymnáziu a potom na univerzite v Pont-à-Mousson, ktorú krátko predtým založili jezuiti. Získal tu ľudskú i teologickú formáciu, vďaka ktorej nadobudol hlboký duchovný život a optimistický pohľad na človeka.

V roku 1585 vstúpil k Regulárnym Kanonikom sv. Augustína, čím si vybral formu rehoľného života, ktorá mu umožňovala širokú apoštolskú a pastoračnú činnosť.
V roku 1597 sa stal farárom v Mattaincourte (bohatom mestečku vo Vogézach). Bolo to obdobie hlbokých sociálnych, intelektuálnych, politických a náboženských zmien, obdobie vrenia nových myšlienok.

Spoločnosť bola poznačená hlbokými rozdielmi; nerovnosťou viac na základe pôvodu,  než na základe bohatstva. Moc bola založená na patriarchálnom princípe aj v rodine aj v štáte: žena podobne ako neplnoleté dieťa nemala v spoločnosti žiadne miesto; dokonca bola predmetom nedôvery aj v Cirkvi, ktorá ju považovala za slabú a nebezpečnú, zvodkyňu od prírody.

Spoločnosť niesla pečať viery a náboženstvo malo silný vplyv na spoločenský život a správanie; pritom však vo všetkých sociálnych vrstvách pretrvávala značná poverčivosť.

Napokon, bola to spoločnosť poznačená násilím vo vyjadrovaní pocitov i v hrubosti obyčajov:  ľudský život neznamenal nič a bedárov boli masy. Tridsaťročná vojna (1618 – 1648), ktorá zúrila v tom období, násilnosti len vystupňovala a postavenie chudobných chudobných sa stalo ešte neznesiteľnejšie.

Keď sa Peter Fourier stal farárom v Mattaincourte, Cirkev len začala uskutočňovať reformu požadovanú Tridentským koncilom po dlhodobom úpadku: neporiadkov a nevedomosti zo strany kléru i veriacich.

Peter Fourier jasne videl nedostatky vtedajšej spoločnosti aj Cirkvi, no nevedel sa s nimi zmieriť. Podľa svojich možností sa pustil do boja proti nešvárom a  nespravodlivosti v spoločnosti a zároveň do upevňovania opravdivého kresťanského života vo farnosti a všade tam, kde svojim vplyvom dosiahol. Pastoračná obnova ide podľa neho skutočne ruka v ruke so zlepšením sociálnych podmienok.

V tomto kontexte osobitnou starosťou Petra Fouriera bola otázka vzdelávania a výchovy detí, najmä dievčat z ľudu, v tej dobe celkom zanedbávaných. Bol presvedčený, že kresťanská výchova a vzdelávanie dievčat, ktorým sa pomôže „žiť a dobre žiť“ , môže a musí viesť ku skutočnej premene rodín a celej spoločnosti.

V roku 1597 mladá farníčka z Mattaincourtu Alexia Le Clerc vyhľadala Petra Fouriera, aby sa mu zverila so svojou túžbou odovzdať sa Bohu a «spraviť nový dom pre dievčatá [novú rehoľnú kongregáciu] a konať v ňom všetko dobro, čo sa bude dať».

Z Petrovho úsilia o obnovu spoločnosti a z Alexiinej intuície vznikla v r. 1597 Kongregácia Notre-Dame zameraná na vyučovanie a výchovu v školách otvorených pre všetky dievčatá, v ktorých sa im poskytovala kresťanská výchova a súčasne všeobecné vzdelanie.

Kongregácia odpovedala na prvotné potreby danej doby zabezpečovaním výchovy dievčat, a tým prispela k rozvoju ženy v perspektíve spoločnosti.

Prvá škola bola otvorená v roku 1598 v Lotrinsku. Nasledovali mnohé ďalšie vo Francúzsku i v Európe, a neskôr aj na iných kontinentoch.

(“Notre Tour de main” – „Náš spôsob“ – úvod sestry Thérèse du Peyroux: “Zapojiť sa do príbehu”)

HLAVNÉ ETAPY HISTÓRIE CND

Vianoce 1597

Keď Peter Fourier súhlasil so žiadosťou Alexie Le Clerc, požiadal ju, aby si našla spoločníčky, ktoré by sa chceli zasvätiť Bohu. Tak sa k Alexii pridali Gante André, Isabela a Jeanne de Louvroir a Claude Chauvenel. Túto päticu dievčat  prijali vo farskom kostole počas vianočnej noci roku 1597 a v prítomnosti obyvateľov Mattaincourtu zložili sľuby zasvätenia.

Peter Fourier už mal pre tieto mladé dievčatá, ktoré mu zverilo nebo, vytýčený cieľ: počas noci modlitieb (19. – 20. januára 1598, noc svätého Sebastiána), ako neskôr spomínal, uvidel projekt, ktorému sa budú môcť venovať: vyučovanie mladých dievčat zo skromných pomerov, ktoré dovtedy v Lotrinsku neexistovalo.

Máj 1598

20. mája 1598, v predvečer sviatku Božieho Tela, sa Alexia a jej spoločníčky usadili v Poussay, malej dedinke neďaleko Mattaincourtu, pod ochranou pani d’Apremont a miestnych kanonisiek.

Peter Fourier chcel, aby každá z nich mohla v úplnej slobode rozpoznať svoje povolanie. Z tohto dôvodu bola oktáva sviatku venovaná duchovným cvičeniam (pôstu a modlitbe) – tzv. lístkové duchovné cvičenia.
Cieľom bolo odpovedať na otázky, ktoré zahŕňali voľbu vždy medzi dvoma možnosťami:

• Vstúpiť do manželstva alebo nie?
• Zasvätiť sa Bohu tým, že zostanem so svojou rodinou, alebo žiť v spoločenstve?
• Byť alebo nebyť rehoľníčkou?
• Byť rehoľníčkou v existujúcej kongregácii alebo založiť novú kongregáciu?

Uvažovali nad jednou otázkou denne individuálne, bez akejkoľvek komunikácie s ostatnými. Každý večer si každé dievča napísalo na lístok odpoveď na jednu z otázok bez toho, aby poznala odpovede ostatných. Na konci duchovných cvičení svoje odpovede poslali Petrovi Fourierovi.
S úplnou jednomyseľnosťou sa všetky účastníčky zhodli na rovnakých záveroch – odpovediach: Žiť spoločný rehoľný život vytvorením novej kongregácie, podľa Alexiinej intuície.

Peter Fourier im potom mohol vysvetliť svoje myšlienky a spýtať sa ich, či sú za to, aby prijali bezplatné vzdelávanie malých dievčat ako hlavný cieľ svojho apoštolátu. Nadšene súhlasili a v júli 1598 otvorili v skromných priestoroch v Poussay prvú bezplatnú školu pre dievčatá v Lotrinsku.

September 1598

Po „lístkových duchovných cvičeniach“ si bol Peter Fourier istý, že jeho “kongregantky“ chcú spoločne vytvoriť  “nový dom” a že sa dohodli, že sa budú venovať bezplatnému vzdelávaniu mladých dievčat.
Potom sa pustil do získavania uznania pre tento projekt od Cirkvi.
V septembri 1598 predložil toulskému biskupovi Mgr. Christophovi de La Vallée Predbežné stanovy (t.j. dočasné), ktoré s ním sestry vypracovali a v ktorých vystupovali vo svojom mene. Tento text – nazývaný aj “Trilógia z Possay” – možno považovať za prvé Konštitúcie sestier Notre-Dame, platné do roku 1617.
Vyjadruje ich projekt:

Otvoriť verejné školy a učiť dievčatá zadarmo.

Definuje tiež ich základné ciele:

• Hľadanie Božej slávy,
• pracovať na osobnej dokonalosti, aby sa páčili Bohu,
• pomáhať blížnym v ich duchovných a materiálnych potrebách.

Projekt sa zdal byť taký nový, že sa ho biskup zdráhal schváliť.
Prosba Petra Fouriera však bola taká presvedčivá, že jeden z členov rady, ktorú biskup zvolal, sa neubránil zvolaniu: « Nesmieme tým pohŕdať, je v tom Boží prst ».
Mons. Christophe de La Vallée bol ochotný dať len ústne povolenie, ale to stačilo na pokračovanie v začatej práci, pričom sa čakalo na definitívne schválenie.

Prvé založenia v Lotrinsku a Francúzskom kráľovstve

• 1602: Pani d’Apremont darovala dom, ktorý vlastnila v Saint-Mihiel, na založenie malej komunity.
• 1603: Kardinál Karol Lotrinský chcel, aby sestry prišli do Nancy, potom do Pont-à-Mousson a Saint Nicolas de Port.
• 1608: Verdunský biskup požiadal, aby sestry prišli do Verdunu. Po prvých troch sestrách prišla do Verdunu v roku 1612 Alexia, aby posilnila a rozšírila túto komunitu.
• 1613: Châlons
• 1618: Bar-Le-Duc
• 1619: Mirecourt
• 1620: Epinal
• 1621: La Mothe, Dieuze, Soissons

Kanonické uznanie Kongregácie

Peter Fourier a sestry sa od čias prijatia dočasných stanov neprestávali usilovať o cirkevné schválenie svojej novej činnosti. Rím sa zdráhal prijať zásadu, ktorú Peter Fourier aj sestry považovali za nevyhnutnú, a to otvorenie škôl pre externé dievčatá.
V roku 1603 predložil Peter Fourier kardinálovi Lotrinskému[1] na schválenie text pozostávajúci z 27 článkov. Tento text, v ktorom boli stanovené hlavné línie práce, bol širší ako Predbežné stanovy. Zahŕňal bezplatné vzdelávanie mládeže, Trológiu z Possay, ako aj « takú formu klauzúry, akú (sestry) považujú za vhodnejšiu », a možnosť mať uzatvorené aj otvorené domy na všetkých územiach pod kardinálovou právomocou.

V porovnaní s Predbežnými stanovami to bol teda určite krok vpred. Ešte však neznamená uznanie Kongregácie univerzálnou Cirkvou, pretože text pochádzal len od kardinála, a nie od pápeža (Pavol V., 1605 – 1621), a zostáva obmedzený na Lotrinsko.
Od roku 1611 si Kongregácia našla nového patróna v Nancy, ktorým bol Mons. Antoin de Lenoncourt, prímas Lotrinska. Súhlasil, že podnikne kroky v Ríme.
Peter Fourier napísal «  Stručný výklad zámerov dcér Kongregácie blahoslavenej Panny Márie », v ktorom sa uvádzali zámery sestier, ich činnosť, forma a podmienky, za ktorých sa uchádzali o schválenie.

Mons. Antoin de Lenoncourt, ktorý žil v Nancy, chcel, aby Cirkev uznala kláštor v Nancy a aby sa stal prvým kláštorom budúcej Kongregácie.
Bez toho, aby sa zmienil o Pierrovi Fourierovi alebo o sestrách, požiadal o vydanie bully len pre Nancy a bez zmienky o školách.

Bulou z februára 1615 bol preto v Nancy ustanovený jediný kláštor s regulou svätého Augustína, čo neuspokojilo ani Petra Fouriera, ani sestry, ktoré to jednomyseľne odmietli.

V roku 1616 získal prímas druhú bulu. Tá sa stále týkala len kláštora v Nancy a povoľovala vyučovanie vonkajších žiačok len dočasne (« na tak dlho, ako sa to Svätej stolici bude páčiť »).
V nádeji, že sa budú môcť vybudovať ďalšie kláštory  « ad instar » (podľa vzoru) toho v Nancy, bolo rozhodnuté na čas zastaviť všetky podania do Ríma.
Mons. De Lenoncourt požiadal, aby Alix prevzala vedenie kláštora v Nancy a aby odišla a vzdelávala sa u uršulínok z Faubourg Saint-Jacques v Paríži.
Hneď ako dostal Bulu, Peter Fourier zintenzívnil svoju prácu na príprave Konštitúcií. Text pozostával z približne päťdesiatich strán a v Kongregácii sa označoval ako Malé Konštitúcie z roku 1617.

Ako pri všetkých zakladajúcich textoch, aj tu treba rozlišovať medzi tým, čo sa týka doby [všetko, čo požaduje Tridentský koncil, a všetko, čo súvisí s mentalitou doby], a tým, čo vyjadruje ducha Kongregácie:

• apoštolský charakter « nového rehoľného života »
• augustiniansky charakter, či už v jednote sestier, spoločenstve dobier alebo v duchu riadenia [v skutočnosti žijeme v duchu reguly svätého Augustína].
• duchovnosť svätého Pierra Fouriera, ktorú neskôr rozvinul vo “Veľkých konštitúciách” [z roku 1640].

( « Spiritualita zakladateľov » – Sestra Paule Sagot)

Na tému únie Kongregácie sa píše:

« Všetky domy Kongregácie zostanú zjednotené tak, aby medzi všetkými dcérami, ktoré v nich žijú, bolo jedno srdce a jedna duša, … nepridajú nič k svojim Konštitúciám, iba so všeobecným súhlasom všetkých domov svojej spomínanej Kongregácie a spomínaného otca vizitátora, a aby sa udržalo toto zjednotenie a dobré porozumenie, predstavení sa budú starať o to, aby si z času na čas písali o stave a pokroku svojich kláštorov ».

Dňa 9. marca 1617 Malé konštitúcie parafoval Mons. de Maillane, biskup z Toul, ktorý ich preskúmal v prítomnosti Petra Fouriera a Alexie. Tento text odráža spoločnú víziu oboch Zakladateľov Kongregácie: apoštolská Kongregácia pod jurisdikciou biskupa každého miesta, ako to vyžaduje Kánonické právo. Aby sa zachovala jej jednota, predstavené kláštorov si zvolia spoločného otca vizitátora a všetky dôležité rozhodnutia budú prijímať spoločne na Kapitule

21. novembra 1617, na sviatok Obetovania Panny Márie, sa v Nancy konalo prvé slávnostné prijatie rehoľného rúcha: Alexia Le Clerc, Gante André, Isabela de Louvroir, Claude Chauvenel, päť sestier z Nancy, dve zo Châlons a dve zo Saint Mihiel.
Na konci obradu boli sestry, novo oblečené do rehoľného rúcha Kongregácie, v sprievode odvedené k dverám ich kláštora. Týmto sa slávnostne otvoril prvý kláštor Kongregácie v Nancy.
Prijatím rehoľného rúcha a klauzúry sa « dcéry Notre-Dame » skutočne stali mníškami a každý dom sa stal « kláštorom ».

Keď Alexia 9. januára 1622 zomrela, bolo ich 13.

V roku 1623 vypukla vzbura v Soissons kvôli konfliktu autorít: sestra Claude Prinetová bez predchádzajúcej voľby prevzala funkciu predstavenej. Peter Fourier nedokázal zlomiť tvrdohlavosť 4 sestier, ktoré zostali v Soissons. Trvalo niekoľko rokov (1624 – 1627), kým sa dosiahlo zmierenie.

V rokoch 1618 až 1625 zložilo sľuby viac ako 120 rehoľníčok a počet kláštorov v Lotrinsku a Francúzsku sa zvýšil.

Po dlhom a náročnom procese napokon 8. augusta 1628 Urban VIII. podpísal jedinú bulu pre všetky kláštory Kongregácie, pretože si vážil povesť obdivuhodného a svätého kňaza z Lotrinska, reformátora Kanonikov svätého Augustína a zakladateľa Kongregácie. Kongregácia bola schválená. Sestry z Notre-Dame sa tak stali  « Kanoniskami svätého Augustína ».
To podstatné zostalo zachované: zasvätený život prostredníctvom slávnostných sľubov a výučba dievčat, internátnych aj vonkajších žiačok, potvrdená aj štvrtým sľubom.
Kongregácia bola len jedna a spôsob jej riadenia sa musel ešte len stanoviť. Ukázalo sa však, že udržať jednotu a spoluprácu medzi jednotlivými domami Kongregácie je čoraz ťažšie.

Lotrinsko bolo malým vojvodstvom medzi dvoma veľmocami: na východe ovládala vojvodstvá a grófstva Nemeckej ríše pevná katolícka dynastia Habsburgovcov. Na západe bolo Francúzsko, ktorého armády vtrhli do Lotrinska. Kniežací dvor sa v tomto kritickom čase radil s Petrom Fourierom. V tejto funkcii sa rozhodne postavil proti politike Richelieua, ktorý ho považoval za zodpovedného za odpor lotrinských vojvodov.

Keď Nancy padlo do rúk Francúzov, vojvodský dvor utiekol. Peter Fourier, radca vojvodu, vedel, že je podozrivý, a vďaka priateľovi, pánovi de Romain, prijal ponuku úteku do Gray, v španielskom meste Franche-Comté.

V roku 1636 bol Peter Fourier vyhostený do Gray. Bol vyčerpaný svojím zlým zdravotným stavom. Trápil ho aj osud sestier Notre-Dame, ktorých komunity existovali bez toho, aby o tom informovali svojho biskupa, žijúce často v chaose. Čoraz viac sa obával o budúcnosť Kongregácie Notre-Dame. Začal neúnavne pracovať na dokončení  « Veľkých Konštitúcií ». Vždy sa usiloval zapojiť sestry do konečného vypracovania Konštitúcií.

Sestrám napísal: …  « každý večer okolo deviatej hodiny beriem do ruky krásnu malú sošku Panny Márie, ktorá je na mojom stole, kde ešte raz opravujem vaše Konštitúcie.
Potom sa otočím na tú svetovú stranu, kde je váš kláštor, urobím s touto soškou  znamenie kríža a prihovorím sa Matke a všetkým jej dobrým dcéram a vážne, pokojne, pomaly poviem:

« Vos cum prole pia benedicat Virgo Maria » . A potom dodávam: In nomine Patris et Filii et Spiritus Sancti ».

12. októbra 1640, práve keď dokončoval Konštitúcie, sa jeho zdravotný stav zhoršil.
Ráno 9. decembra 1640 prijal posledné pomazanie. Jeho práca sa skončila a on odovzdal svoju dušu Bohu.

Vo Francúzsku a Belgicku pokračovali založené kláštory v nezmenšenej miere. V Troyes bola sestra Louise de Chomedey de Maisonneuve riaditeľkou laických dcér Kongregácie, ktoré boli úzko spojené s rehoľníčkami ako učiteľky; tieto dcéry žili so svojimi rodinami a sestra Louise ich podporovala a vzdelávala.

Paul de Chomedey de Maisonneuve, jeden zo zakladateľov a vtedajší guvernér Nového Francúzska v Kanade, bol bratom sestry Louise; požiadal o prítomnosť dvoch dobrovoľníčok, ktoré mohli voľne prichádzať a odchádzať medzi prisťahovalcov. Sestra Louise predstavila Marguerite Bourgeoisovú, ktorá sa narodila v roku 1620 a bola zapísaná do externej Kongregácie Notre-Dame vo svojom rodnom meste Troyes.

Vo februári 1653 odišla Marguerite do Kanady a založila Kongregáciu Notre-Dame de Montréal, silne inšpirovanú duchom a pedagogikou Petra Fouriera a Alexie Le Clerc. V roku 1698 quebecký arcibiskup Mons. de Saint-Vallier oficiálne uznal Kongregáciu Notre-Dame de Montréal, ktorá sa následne rozšírila do ďalších kanadských provincií a Spojených štátov a v XX. storočí do Japonska, Južnej Ameriky a Afriky.

Na konci XVII. storočia bola Kongregácia prekvapivo živá: vo Francúzsku, Lotrinsku, Alsasku, španielskom Holandsku a Savojskom vojvodstve bolo 63 kláštorov a približne 2 000 sestier.
Kongregácia sa na žiadosť biskupov rozvíjala aj na územiach Nemeckej rímskokatolíckej ríše: Trier, Münster, Essen, Paderborn (1640 – 1658); Bonn (1664); Mainz (1679); Stadtamhof (1732).

Karolína Gerhardingerová, žiačka sestier Notre-Dame v tomto meste, sa trápila, keď ich ako 12-ročná videla odchádzať. Napriek svojmu nízkemu veku začala učiť a pripravovať sa na získanie učiteľského diplomu, ktorý získala v roku 1812. Dňa 24. októbra 1833 založila  « Chudobné sestry Notre-Dame », podľa vzoru Kongregácie Notre-Dame. V roku 1847 pod hrozbou Napoleonových vojsk Karolína, ktorá sa na pamiatku Alexie stala Matkou Teréziou od Ježiša[2], emigrovala do Spojených štátov, kde Kongregácia prijala názov  « Školské sestry Notre-Dame ».
Za blahoslavenú ju vyhlásil 17. novembra 1985 pápež Ján Pavol II. v Ríme. Obe generálne predstavené Kongregácie Notre-Dame a Školských sestier Notre Dame sa tešia blízkemu priateľstvu.

V roku 1878 sa v Jupille usadili sestry z Trieru, ktoré vyhnala “Kulturkampf”.
V roku 1910 Posvätná kongregácia pre rehoľníkov definitívne potvrdila úniu Jupille a kláštory, ktoré vznikli z tejto prvej fundácie. Táto únia založila Brazíliu a Kongo.
V roku 1932 bola Rímska únia uznaná dekrétom Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov. Združovala 27 kláštorov pod jednou generálnou radou. Vo Verneuil bol zriadený generálny noviciát. Táto únia založila Vietnam.
V roku 1947 sa v Ríme konala slávnosť blahorečenia Alexie Le Clerc.
Jej telo sa našlo až v roku 1950 a jej relikvie boli overené v roku 1960.
V apríli 1963, v dôsledku blahorečenia i Druhého vatikánskeho koncilu, sa Jupilská únia a Rímska únia oficiálnym dekrétom z Ríma spojili a vytvorili jednu Kongregáciu pod jedným Generalátom.
« Nová » Kongregácia založila Alžírsko, Mexiko, Čad.

Dá sa povedať, že Kongregácia Notre-Dame sa zrodila dvakrát, prostredníctvom dvoch koncilov:

• Konštitúcie z roku 1617 boli napísané po Tridentskom koncile (1545-1563), ktorý bol zvolaný s cieľom čeliť protestantizmu a predovšetkým sa pokúsiť napraviť značné zneužívanie a excesy vtedajšej Katolíckej cirkvi.

Žiaľ, aj to brzdilo rozvoj Kongregácie, keďže ženský rehoľný život sa predpokladal a povoľoval len v kláštornej forme.

• Konštitúcie z roku 1984 boli napísané po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965), ktorý bol zvolaný predovšetkým s cieľom obnoviť Cirkev a viac ju otvoriť svetu. Nikto nezabudne na gesto pápeža Jána XXIII., ktorý začal svoju prácu otvorením okna!

Kongregácia Notre-Dame, vyzvaná, aby znovuobjavila svoj pôvod (aggiornamento), sa definitívne rozhodla pre apoštolský život a definitívne zanechala zmiešaný – polokláštorný – život zavedený od Tridentského koncilu.

[1] Karol Lotrinský (1567-1607), syn vládnuceho vojvodu Karola III. (1545-1608), pápežský legát pre biskupstvá Metz, Toul a Verdun, zodpovedný za podporu reformy cirkvi v Lotrinsku.

[2] Alexia sama prijala meno Terézia od Ježiša, keď vstúpila do kláštora v Nancy